Áno, aj ja som sa sťažovala na celý svet. Vždy som očakávala, že príde niečo zlé, ako dobré. Mojím prvým veľkým koučom bola moja mama. Vždy hovorila: „Nedaj sa!“ V dnešnej rétorike by sme povedali: „Nikdy sa nevzdávaj!“

Na nohy ma vždy postavili Vysoké Tatry. Tie mi skutočne dobíjajú baterky. Čo sa stalo pred pár rokmi?

Šla som s kamarátkou na túru. Predbehla ma a ostala som kráčať sama.

Prišiel moment, keď som mala zdvihnúť nohu veľmi vysoko. Ostala som stáť. Obávala som sa zvrtnutia členku. Otočila som sa chrbtom ku kopcu s myšlienkou, že si oddýchnem.

Zrazu som mala pocit, že mi nohy zrástli so zemou a nevedela som sa pohnúť. Nechápala som čo sa deje. Začala som zhlboka dýchať, aby som zahnala strach.

Pozerám pred seba, bolo neuveriteľne jasno. Tak ďaleko som nikdy nevidela. Vždy som zaznamenávala rannú hmlu. Uvedomovala som si, že je chladné ráno a jasno. Úžasné.

Začala som vnímať svoje okolie. Počula som fantastické štebotanie vtáctva, ako by si vyznávali lásku. Na zemi som videla koberec žltých a fialových kvetov. Mala som pocit, že som v prírodnom chráme. Ale pohnúť som sa stále nevedela.

Keď tu zrazu mi na um zišla veta: „Som obrovský zdroje energie a sily.“

Hovorila som si ju nahlas 3 možno 5 minút. Nikde nebolo živej duše.

Po niekoľkých minútach moje telo prijalo tú myšlienku, každá bunka zaevidovala tú energiu.

Celé telo sa preprogramovalo, nadobudlo energiu, otočila som sa a vyštartovala. Akoby sa predtým nič nestalo.

Celú vetu som si skrátila a opakovala si až na koniec cesty nahor: „Som sila. Som energia. Som sila. Som energia“.

Bol to úžasný oslobodzujúci pocit, ktorý vo mne doznieval niekoľko dní.

Dovtedy som takéto čarovné vety – afirmácie, ktoré dodávajú silu, iba zbierala.

Od môjho silného zážitku v Tatrách som afirmácie ZAČALA DENNE POUŽÍVAŤ A MNE SA CELÝ MÔJ ŽIVOT ZMENIL.