Šla som s kamarátkou zo Štrbského plesa na Chatu pod Soliskom. Cesta vedie najprv cez les, neskôr cez oblasť kosodreviny a nakoniec sú pred vami iba skaly. Kamarátka ma predbehla.

Prišla som na miesto, kde bolo treba urobiť krok veľmi vysoko. Nebola som si istá, či sa mi nezvrtne členok, napriek tomu, že vždy nosím pevnú obuv, aj turistické paličky, o ktoré som sa mohla oprieť. Zastavila som sa, že si oddýchnem a otočila sa.

Zrazu som sa zasekla a nevedela urobiť krok. Nerozumela som, čo sa deje. Začala som zhlboka dýchať. Pozerám pred seba, bolo nádherne jasno. Tak ďaleko som nikdy nevidela. Vždy som zaznamenala rannú hmlu. Uvedomovala som si, že je ráno, chladno a jasno. Úžasné.

Začala som vnímať svoje okolie. Počula som fantastické štebotanie vtáctva, ako by si vyznávali lásku a vzájomne sa predbiehali. Zakukala kukučka, ktorá preletela vôkol. Začala som vnímať bzučanie včiel a mušiek a na zemi som videla koberec žltých a fialových kvetov. Mala som pocit, že som v prírodnom chráme.

A tu zrazu mi na um zišla veta: „Som obrovský zdroje energie a sily.“ Opakovala som si ju nahlas 3 minúty, možno viac. Nikde nebolo živej duše.

Po niekoľkých minútach sa moje telo preprogramovalo, nadobudlo energiu, ja som sa otočila a vyštartovala. Akoby sa predtým nič nestalo.

Celú vetu som si skrátila a opakovala si až na koniec cesty nahor: „Som sila. Som energia. Som sila. Som energia“. Bol to úžasný oslobodzujúci pocit.